Zoroslav Kollár

Kauza plánovanej čínskej „baterkárne“ v Šuranoch otvára Pandorinu skrinku otázok týkajúcich sa zahraničných investícií na Slovensku. Na jednej strane stojí vláda, ktorá investíciu obhajuje ako nevyhnutnú pre ekonomiku, na druhej strane sú protestujúci občania Šurian a okolia, ktorí sa obávajú o svoje zdravie a životné prostredie. Prečo je táto téma taká polarizujúca a aké hlbšie problémy odhaľuje?

Zahraničné Investície: Nutnosť, alebo Prekliatie Bez Vízie?

Pohľad do histórie nám ukazuje Československo ako jednu z najvyspelejších krajín sveta, ktorá vyvážala tovar a dokonca celé priemyselné celky. Dnes je Slovensko, po 35 rokoch kapitalizmu a 30 rokoch samostatnosti, na opačnom konci spektra – sme závislí od zahraničných investícií a dodávok technológií. Hoci stále nežijeme zle v porovnaní so svetom, naša ekonomická situácia je v rámci EÚ a Európy alarmujúca. Prečo sme sa dostali do stavu, kedy sme „najchudobnejší z najbohatších“? Mnohí obviňujú nedostatok dlhodobého ekonomického plánu a vízie.

Zdá sa, že Slovensko len čaká na to, kto „zaklope na dvere“ s ponukou investície, alebo sa aktívne „uchádza“ o priazeň veľkých svetových spoločností. Tento prístup, často sprevádzaný priamou finančnou podporou a daňovými úľavami, vedie k tomu, že montážne dielne tvoria až 50% celkovej priemyselnej výroby na Slovensku. Ak by EÚ nezaviedla vysoké clá na čínske autá, naša ekonomika by sa mohla v priebehu mesiacov prepadnúť do vážnych problémov. Chýba nám strategické myslenie, ktoré by zohľadňovalo našu geografickú polohu, surovinovú základňu a ľudský potenciál.

Riziká zahraničných investícií: Zdravie občanov a životné prostredie

História nám ukazuje, že bohatšie krajiny často presúvali tú „najšpinavšiu“ a najnebezpečnejšiu výrobu do rozvojových krajín, kde bola lacná pracovná sila a takmer žiadne bezpečnostné či environmentálne predpisy. Prípad tragédie v indickom meste Bhópál, kde havária chemickej výroby pesticídov viedla k 25 000 mŕtvym a 500 000 ľuďom s trvale poškodeným zdravím, je mementom, že úspora času a nákladov sa môže vypomstiť.

Baterkáreň v Šuranoch je chemická a pomerne „špinavá“ výroba. Sme pre Čínu „rozvojovou krajinou“? Skúsenosti zo susedného Maďarska, konkrétne z mesta Göd pri Budapešti, kde investor z Južnej Kórey prevádzkuje podobnú továreň, sú alarmujúce. Maďarské médiá uvádzajú, že za tri roky prevádzky uniklo do ovzdušia 88 ton karcinogénnych látok, bola kontaminovaná podzemná voda voda a toxický odpad sa objavil na čiernych skládkach. Takéto prevádzky ohrozujú životné prostredie, zdravie ľudí a znižujú cenu nehnuteľností. Dúfajme, že Šurany nedopadnú ako druhý Bhópál.

Ekonomické výhody a nevýhody: Ružové sľuby vs. krutá realita

Slovensko prispeje na výstavbu baterkárne sumou 214 miliónov eur s prísľubom 3000 pracovných miest. Sú však tieto sľuby reálne? Skúsenosti z Maďarska ukazujú, že zahraniční investori často privážajú väčšinu zamestnancov zo svojej domovskej krajiny a sľuby o zamestnanosti sa nenapĺňajú.

Prípad malej africkej Gambie je ďalším varovným prstom. Čínske spoločnosti tam za smiešne peniaze prenajali pozemky na spracovanie rýb, čo viedlo k rapídnemu znižovaniu počtu rýb v pobrežných vodách, výraznému zvýšeniu ich cien pre domácich a spracovaniu 90% úlovkov na rybí olej a múčku. Vo všetkých fabrikách pritom pracujú čínski robotníci a nikto nevie, kde končí odpad. Hoci Slovensko nie je Gambia z geografického hľadiska, pokiaľ ide o „hlúposť alebo skorumpovanosť politikov,“ sme na „približne jednej úrovni.“

Zákulisie investície: Prečo práve Šurany a InoBat?

Prečo bola pre takúto investíciu vybraná práve oblasť Šurian? Je to nelogické, keďže ide o oblasť s nízkou nezamestnanosťou, najúrodnejšou pôdou, termálnymi prameňmi a zdrojmi pitnej vody. Takáto fabrika zaberie úrodnú pôdu, bude problém s pracovníkmi (ak sa dodržia sľuby), bude si vyžadovať ďalšie investície do infraštruktúry a pravdepodobne ohrozí životné prostredie.

Odpoveď sa možno skrýva vo vlastníckych vzťahoch k pozemkom. Vieme, že niektorí vlastníci s výstavbou nesúhlasia a ich pozemky budú vyvlastnené. Mnohí iní, najmä tí, ktorí pozemky získali v ostatných rokoch, ich však radi predajú. Hovorí sa o ľuďoch s „kryštálovou guľou,“ ktorí vopred vedeli o investícii a skupovali pozemky. Podobné scenáre sme videli pri výstavbe bratislavského obchvatu alebo automobilky Jaguar Land Rover pri Nitre. Zatiaľ nie sú zverejnené mená tých, ktorí na tom profitovali, ale hovorí sa o ľuďoch zo strán Smer a Most-Híd, teda veľmi známych osobách.

Najzáhadnejšou časťou investície je však účasť slovenskej firmy GIB Energy X Slovakia s.r.o., čo je spoločná firma, v ktorej má 20% InoBat Auto JSA a 80% čínska spoločnosť Gotion. InoBat je „malý ekonomický zázrak,“ ktorý za päť rokov existencie minul desiatky miliónov eur, pričom jeho majetok tvorí len jedna hala vo Voderadoch. Hoci sa hovorí o vývoji batérií, jediný produkt, ktorý je firma schopná prezentovať, je malá autobatéria do letectva, ktorú údajne nevymysleli sami.

InoBat získal 5 miliónov eur od Slovenskej republiky, má odklepnutý rámec vo výške 26 miliónov eur z programu IPCEI (európske peniaze) a ďalších 40 miliónov eur od investorov, napríklad od slovenskej spoločnosti Across, ktorú reprezentuje Július Strapek. O ňom sa píše, že má blízko k J&T a cez Across realizujú svoje investičné aktivity. Ekonomické výsledky InoBatu naznačujú, že firma by už dávno mala byť v konkurze.

A zrazu prichádza „zázrak“ – účasť InoBatu na projekte baterkárne v Šuranoch. Je historicky nezvyčajné, aby zahraničný investor realizoval takúto významnú investíciu spoločne s takmer skrachovanou slovenskou firmou. Je ťažké uveriť, že gigant ako Gotion by nedokázal urobiť takúto investíciu sám. Preto sa natíska otázka: prečo je InoBat súčasťou tohto projektu?

Možné dôvody sú dva: prvá možnosť je snaha vyriešiť obrovský finančný a právny problém manažmentu firmy InoBat, teda zaplátať finančnú dieru a zabrániť problémom s občanmi, ktorí by mohli prísť o svoje peniaze. Alebo azda štátnymi peniazmi ideme riešiť problémy J&T? Druhá možnosť je, že účasť InoBatu má za cieľ vygenerovať finančné benefity pre niekoho konkrétneho.

Celá záležitosť v Šuranoch je podozrivá. Hoci sa mnohí politici snažia na kauze „politicky ukázať,“ dôležité nie je kričať na zhromaždeniach, ale poukázať na podivné okolnosti celej investície, jej riziká a hľadať riešenia. Uvidíme, ako to celé dopadne. Dúfajme, že lepšie ako v indickom Bhópáli alebo africkej Gambii. Možno len o desať rokov pribudne k environmentálnym problémom, ktoré štát nedokázal za 30 rokov vyriešiť (ako environmentálna záťaž vo Vrakuni či v Chemko Strážskom), ešte jedna záťaž navyše.

Slováci toho veľa znesú. Ale dokedy? Kedy nám páni politici konečne predstavíte dlhodobý plán ekonomického rozvoja Slovenska? Zrejme nikdy.