Všetko sa to začalo ako klasický predvolebný marketing. Narýchlo a bez stavebného povolenia urobená cesta na Jazmínovej ulici vo Vrakuni, ktorá bola komunikovaná ako cesta pre “mamičky s kočíkmi”.

Na prvý pohľad to znelo fajn, lenže od prvých dní bolo ľuďom, ktorí tam bývajú jasné, že tu niečo “smrdí”. A to doslovne. Namiesto čistého stavebného kameniva sa z navážanej zeminy šíril silný chemický zápach a vo vrstve materiálu boli voľným okom videné kúsky rôznych odpadov. A tak ma kontaktovali…

Vrakuňa už celé desaťročia nesie na chrbte obrovské enviromentálne bremeno. Skládka toxického odpadu z bývalých Chemických závodov Juraja Dimitrova tu ticho otravuje pôdu. Život na časovanej bombe znamená desaťtisíce ton nebezpečných chemikálií, pesticídov a ťažkých kovov, ktoré ohrozujú celý Žitný ostrov – našu najväčšiu zásobáreň pitnej vody. Situácia je taká vážna, že obyvatelia Vrakune majú už od roku 2002 úradmi vydaný zákaz používať vodu z vlastných studní na pitie aj na polievanie zeleniny na svojich záhradách. 

Človek by si myslel, že mestská časť s takouto obrovskou záťažou a zdroj pitnej vody s tak obrovským významom bude premiérskou témou, no po rokoch niet ani riešenia, ani zodpovednosti. A aby toho bolo málo, tak priamo pod okná rodín priniesli v auguste s požehnaním starostu mestskej časti ďalší toxický problém.

Kým Martin Kuruc, starosta Vrakune obyvateľov ubezpečoval, že ide o nezávadné recyklované kamenivo a zeminu, ja som spolu s envirokriminálkou zamierila do terénu. Ako odborne spôsobilá osoba v oblasti životného prostredia chodím do terénu pravidelne. Nie týždne pred voľbami. ROKY. Ľuďom bežne testujem nezávadnosť studní, odhaľujem rôzne nebezpečenstvá, podávam rozklad tam, kde hrozí, že občanom bez dostatočných znalostí postavia pod oknami veterné elektrárne alebo spaľovňu. Je to len časť mojej práce pre zdravé životné prostredie, ktoré chcem ako človek aj pre seba a ako matka aj pre svoje deti a deti iných mám.  

Prichádzame na miesto a to, čo cítim a vidím, nie je stavebný materiál. Bol to odpad. S kusmi gúm, plastových sáčkov i starého asfaltu. Iniciovala som odber vzoriek a výsledky z akreditovaného laboratória moje obavy, bohužiaľ, nekompromisne potvrdili: 

Cesta, ktorá mala slúžiť mamičkám s kočíkmi obsahuje viac ako 2-násobne prekročený limit pre ropné uhľovodíky, výrazne prekročený podiel organických a horľavých častíc, prekročenie celkového organického uhlíka.

Takýto materiál nemá na ceste, po ktorej chodia matky s kočíkmi a deti na bicykloch, čo hľadať. Takýto materiál nemá čo hľadať na ceste, po ktorej chodí ktokoľvek. Nejde o lacnú politiku, ide o zdravie ľudí a bezpečnosť našich domovov. Na základe týchto zistení podávame za stranu Právo na pravdu trestné oznámenie. Vo veci už koná enviropolícia, ktorá odporučila práce na ceste okamžite zastaviť. A keďže sa ukázalo, že táto načierno realizovaná “oprava” nemala dokonca ani stavebné povolenie, ani ohlásenie, tak zároveň prebieha štátny dozor v odpadovom hospodárstve a štátny stavebný dohľad. 

Garantujem vám, ako žena, ktorá dlhodobo chráni zdravie ľudí a životné prostredie, ale aj ako kandidátka na predsedníčku Bratislavského samosprávne kraja, že tento prípad, ani žiadne podobné nikto nezametie pod koberec. Politici často problémy zľahčujú, alebo od nich dávajú ruky preč. Lídri strany Právo na pravdu, vrátane Zoroslava Kollára, stoja pevne za tým, že občania Vrakune si už vytrpeli dosť. Zaslúžia si poznať pravdu o tom, čo sa sype priamo pod ich nohami a zaslúžia si chrániť. Vrakuňa nemôže byť smetiskom. Budem bojovať za to, aby sa z nášho kraja stalo bezpečné miesto pre život – ulica po ulici.